História ťažby tejto významnej rudy na Železníku je skutočne stará, veď siaha až do rímskych čias (objav rímskej taviacej pece v roku 1896). Prvá písomná zmienka o ťažbe však pochádza až z roku 1570. Nič to ale nemení na fakte, že ťažba, a to nie v malom rozsahu, tu prebiehala kontinuálne počas viac ako dvoch tisícročí. V 20. storočí však zásoby rudy klesli natoľko, že sa ťažba stávala nerentabilnou, až sa napokon v roku 1965 úplne zastavila. Bane sa zatvorili, kraj stíchol, ľudia odišli za prácou, prípadne sa odsťahovali. Rana, s ktorou sa obce na úpätí Železníka dodnes nevysporiadali. Rákoš, Sirk, Červeňany, Železník, Turčok, Rákošská Baňa – to sú príbehy so smutným koncom pre ľudí, dediny a v konečnom dôsledku pre celý tento gemerský región.
Čo však ostalo, nie sú len spomienky na zašlú slávu. Ako výsledok niekoľko storočí trvajúcej ťažby sa zachovalo mnoho zaujímavých industriálnych objektov, ktoré sú roptýlené prakticky v každej obci pod Železníkom. Aj vďaka nim bola táto oblasť v roku 1991 vyhásená za chránenú pamiatkovú zónu Sirk – Železník. Počin to bol akiste opodstatnený a správny, zmeny k lepšiemu však nepriniesol. A tak tu dnes náhodne blúdiaci návštevník neuvidí nič iné než zamurované ústia štôlní, rozpadajúce sa prevádzkové objekty či banícke kolónie, ktoré ich individuálni vlastníci zmenili na nepoznanie. Jediný pozitívny príklad predstavuje zakonzervované torzo vysokej pece z roku 1871 v Červeňanoch, ktorá je dnes chránená ako technická pamiatka. O tom, že predmet pamiatkovej ochrany nám mizne doslova pred očami, svedčí aj zopár nasledujúcich záberov, ktoré som urobil počas mojej poslednej návštevy tohto kraja pred niekoľkými dňami.
Obr. 1: Budova správy Štátnych baní na Železníku pravdepodobne zač. 20. stor. (http://kramaricova.blog.sme.sk/c/73763/Historia-zelezorudnych-bani-v-Zelezniku-VII-do-2-svetovej-vojny.html)
Obr. 2: Tá istá budova o 100 rokov neskôr. Polovica domu ružová, polovica oranžová. Dve okná na hornom aj dolnom poschodí sú zlikvidované, dole sú dokonca "ozdobené" plastovými žalúziami, opadaná omietka je samozrejmosťou. V pozadí budova správy Rimamuránskej spoločnosti (foto: Lucia Kramaričová).
Obr. 3: Stav v roku 2009 z protiľahlej strany. Pravá polovica budovy opäť mení fasádu, tentokrát z ružovej na krémovú. Balkón a okná sú relatívne zachovalé, omietka v ešte horšom stave (foto: Miroslav Lacko).
Obr. 4: Stav v roku 2013. Zdá sa, že pamiatková hodnota domu je navždy stratená. Nový majiteľ nezaháľal a pôvodné okná vymenil za plastové, pribudli tiež 2 satelity a čerešničkou na torte sú 2 laminátové prístrešky nad vchodom a balkónom s pôvodným kovaným zábradlím. Nie vždy sa snúbi nové so starým a v tomto prípade je výsledok katastrofálny.
Prejdime teraz o niekoľko metrov ďalej. U susedov je situácia o niečo lepšia, zďaleka však nie ideálna.
Obr. 5: Pôvodný plán budovy správy Rimamuránskej spoločnosti na Železníku (foto: Miroslav Lacko).
Obr. 6: Budova správy Rimamuránskej spoločnosti dnes. Viacero majiteľov rovná sa viacero predstáv o farebnom prevedení domu. Vstupná predsieň vľavo je umelo vybudovaná, nechýba ani hrdzavá plechová strecha či satelit. Zdá sa, že horné poschodie si to zatiaľ odnieslo najmenej. Dokedy?
Obr. 7: Pomerne rozsiahly objekt len pár metrov od predchádzajúcich budov. Ide pravdepodobne o vilku správcu závodu na Železníku. Spadnutý odkvap, zničená omietka a múrik pred domom. Stav v roku 2008. Foto: Lucia Kramaričová.
Obr. 8: Ten istý objekt dnes. Múrik už síce stojí, ale čo tá otrasná fialová farba? O elementárnom zmysle pre vkus by som radšej pomlčal. O to horšie vyznieva pravá, kontrastujúca časť objektu s už prerobenými oknami. Vrcholom estetického (ne)cítenia majiteľa je zelený odkvap.
Podobných príkladov by sa dalo nájsť v kraji pod Železníkom samozrejme omnoho viac. Toto je len ukážka súčasného stavu v, podotýkam, pamiatkovej zóne Sirk-Železník. Pri súčasnom trende sa môže ľahko stať, že predmet ochrany v tejto pamiatkovej zóne zanikne. Vhodné na zamyslenie pre pamiatkárov, ako aj miestnych.